Generálny riaditeľ Štátneho divadla Košice Peter Himič nechce v Košiciach len ďalší divadelný festival. Myšlienka tkvie v tom, že sa projekt posunie od divadla cez iné umelecké až po mimoumelecké sféry.

Názov festivalu Trans/Misie bol vlastne váš nápad. Ako ste k nemu dospeli?

– Výraz Trans/Misie je vlastne poľský výraz v pluráli a to spôsobuje viacvýznamovosť. Zdalo sa mi málo hovoriť len o cezhraničnej spolupráci, je to dnes už veľmi sprofanované slovo a často sa za ním skrývajú banálne veci. Preto som chcel, aby hlavnou ideou tohto festivalu bolo, že každé mesto, každý štát prináša niečo zo svojej kultúry, ale zároveň recipročne nám naši partneri vysielajú energiu, duchovnosť.

Čo takýto festival prinesie zúčastneným mestám a teda aj ich štátom?

– Prínos by nemal byť len v tom, že sa stretneme a každý ukáže časť svojej tvorby. To je už prežitok, ktorý podľa mňa vo svete nefunguje. Predovšetkým by podoba festivalu mala byť širšia ako divadlo a dokonca širšia ako umenie. Skôr by to malo byť tvorivé a intelektuálne stretnutie, vhodný výraz na to je platforma. Niečo, kde sa nájdu spoločné témy a tie vygenerujú výsledok, a to nielen divadelný, ale umelecký v širšom ponímaní ako výstavy, performance, nové médiá. Výsledok by mal byť tiež trochu vedecký, pretože chceme, aby sa zapojili historici a možno kontroverzne aj politici. Prečo by festival nemohol atakovať politikov? Mne by sa veľmi páčilo kontroverzné predstavenie vyrovnávajúce sa s témou Trianonu, ktorá je veľmi chúlostivá pre Maďarov a z iného pohľadu chúlostivá aj pre Slovákov. A na to nech politici reagujú.

Čiže by sa počas festivalu nešlo len po divadelnej línii?

– Určite by pre mňa nebol zaujímavý ikstý divadelný festival, pretože tých je dosť a mnohé z nich sú veľmi kvalitné. Skôr by sme radi s partnermi vytvorili jednu platformu, ktorá bude prostredníctvom tém otvárať problémy a na nich musí reagovať umenie, prípadne aj historici, politológovia alebo sociológovia. Nie som presvedčený, že v dnešnej dobe stačí ukázať len predstavenie. Je to veľmi málo na tak závažné témy, ktoré poznáme z histórie. Napríklad rozpad monarchie a vznik nových štátov je fantastická téma, a iba urobiť festival, že sa na ňom zahrá divadelná hra, to je málo.

Budúci rok sa festival premiérovo uskutoční v Rzeszówe ako zakladateľskom meste. Viete povedať, ako by mohli Košice participovať na tomto podujatí?

– Budúci rok v Poľsku sa bude niesť v téme: Niečo skončilo a niečo začalo. Mierime tým k roku 1918 a k storočnému výročiu konca monarchie a začiatku nových štátov. Z pohľadu dnešných ľudí to vyzerá banálne, ale v tom čase to bol vážny zásah do ľudských životov. Monarchia existovala niekoľko stoviek rokov a zrazu vám zo dňa na deň niekto povie, že ste súčasťou iného štátu, že budete hovoriť iným úradným jazykom. Nádej, sklamanie, ale aj očakávania a obrovská frustrácia hýbali týmito ľuďmi. Za Košice môžem povedať, že chceme pripraviť projekt viazaný k tejto téme – činohru, operu, folklorizujúce či etno témy. Zároveň by mal byť vzniknúť spoločný projekt, kde by každý nejakým spôsobom odkomunikoval národný a teda vlastný pohľad na tento významný historický moment.

Košice by mali byť v roku 2019 nastupujúcim mestom po Rzeszówe. Máte predstavu, akú tému by ste chceli priniesť?

– Rok 2019 núka niekoľko tém. Pre mňa zrejme najzaujímavejšia je, že tento rok bude tridsaťročným výročím pádu komunizmu a tento režim sa dotýkal všetkých krajín. Zaujímavé je, že s nami spolupracuje Ukrajina, v ktorej padol komunizmus neskôr ako na Slovensku či v Čechách. Rovnako ako Ukrajina je na tom aj Litva, ktorá si rovnako prešla iným časovým rámcom. Mňa by zaujímalo, ako sa vysporiadame so zásahom už reformovaného Gorbačova v pobaltských republikách. To je trauma, ktorú si tieto krajiny nesú, ale je to tiež trauma, ktorú si nesie Gorbačov aj sám v sebe, že zasiahol, aj keď nemusel.

Čo by festival v Košiciach prakticky znamenal pre slovenského diváka?

– Festival by mal trvať asi týždeň v časovom rámci od konca augusta a začiatku septembra. Mne by bol viac sympatický začiatok septembra, aby na podujatiach nechýbali vysokoškolskí študenti. Chcel by som, aby tam boli mladí ľudia, ktorí sa aktívne zúčastnia diskusie. Okrem nosného projektu bude festival tvoriť množstvo iných akcií ako vedecké konferencie, performance a tiež iné umelecké vstupy, napríklad výtvarnícke a tiež sociologicko-politické komentáre a filmové prezentácie.

Tešíte sa na spoluprácu s niektorými krajinami viac? Ak áno, tak s ktorými a prečo?

– Som úprimne rád, že účasť potvrdila Ukrajina, pretože si myslím, že to, čo sa u nich deje, je nespravodlivé a najmä nebezpečné. Rovnako ma teší účasť Litvy, lebo je to síce malá krajina, ale skoro vôbec sa o nej nevie, že má jedno z najlepších divadiel v Európe.

(rozhovor publikovaný v denníku Korzár – autorka Katarína Gécziová)